Júliovsko – Claudiovská dynastia

Keby som polo­žila pri­e­merne vzde­la­nému člo­veku, ktorý tro­ška ovláda his­tó­riu, nech mi vyme­nuje aspoň troch pred­sta­vi­teľov tejto dynastie, prav­de­po­dobne by som dostala len nejaké neu­r­čité odpo­vede typu: nejaký Július, Clau­dius…? To ma moti­vo­valo, aby som si túto dynastiu vybrala ako esej pre moje spracovanie.
Zakla­da­teľom tejto dynastie je Gaius Július Cae­sar, starý otec dik­tá­tora G. J. Cae­sara. G. J. Cae­sar mal so svo­jou prvou man­žel­kou Cor­né­liou dcéru Júliu, ktorá sa neskôr vydala za Pompe­iusa Mag­nusa. No G. J. Cae­sar mal ešte druhú man­želku – Júliu, ktorá mala za man­žela Mar­cusa Atiusa Bal­busa. Práve z tejto vetvy pochá­d­zajú ostatní známi vlád­co­via tejto dynastie.

Augustus – Gaius Octavianus (adoptívny syn Caesara) (vláda 27 pr. n. l. – 14 n. l.)

Bol prvým cisá­rom Júli­ov­skej dynastie, tiež obratný poli­tik. Svoju osobnú moc spo­jil s repub­li­kán­skou tra­dí­ciou (repub­li­kán­ske zri­a­de­nie už v správe roz­si­a­hleho impé­ria nevy­ho­vo­valo, preto bola nutná kon­cen­t­rá­cia moci). Jeho cisár­ska zvr­cho­vaná moc bola: správna (úrad kon­zula, doži­votný kon­zul s prá­vom veta, naj­vyšší kňaz), vojen­ská (dik­tat­úra) a súdna – mal tak moc nad všet­kými. Tak­tiež mal hod­nosť impe­rá­tor – hod­nosť vrch­ného veli­teľa vojsk. Augustus sa stal prvým obča­nom senátu a prvým obča­nom štátu – „prin­ceps inter pares“ – „prvý medzi rov­nými“. Práve z tohto pome­no­va­nia vznikla nová štátna forma vlády prin­ci­pát, čo bolo spo­je­nie abso­l­út­nej monar­chis­tic­kej moci so zacho­va­ním repub­li­kán­skych inšti­t­úcií. Od senátu, potom ako sa vzdal všet­kých funk­cií, dostal titul Augustus = Vzne­šený. Počas svo­jej vlády sa usi­lo­val obno­viť pori­a­dok, udr­žať pokoj a tak mohol v ríši roz­kvi­tať hos­po­dár­sky roz­kvet. Sna­žil sa aj zabez­pe­čiť hra­nice ríše (od Atlan­tiku po rieku Eufrat, od Bri­tá­nie po Saharu). Ríšu však napá­dali nájazdy ger­mán­skych kme­ňov, naj­zná­mej­šia je bitka v Teu­to­bur­skom lese v 9 roku n. l., kedy boli 3 rím­ske légie úplne zni­čené. Vďaka tejto pre­hre ostali hra­nice Ríma na rieke Rýn.

Tiberius (vláda 14 – 37 n. l.)

Bol synom Lívie a ado­p­to­vaný Augustom, ktorý sa takto sna­žil vyrie­šiť nástup­nícku otázku. Bol skú­sený diplo­mat a voj­vodca, zve­renú ríšu spra­vo­val vzorne, o čom svedči i fakt, že od roku 26 síd­lil na ost­rove Capri (vila Jovis) a odtiaľ cez listy ria­dil roz­si­a­hlu ríšu. Z toho možno usud­zo­vať, ako poznal ríšu a záro­veň aké mal schop­nosti a vlohy na vlád­nu­tie. Počas jeho vlády sa však ale tiež obja­vili nepo­koje: v Pan­no­nii, keď légie žia­dali zvý­šiť žold a skrá­tiť vojen­skú službu, a v Porýnní – potla­čene Ger­ma­ni­cem, Tibe­ri­o­vim synov­com a aj ado­p­to­va­ným synom.

Caligula (vláda 37 – 41 n. l.)

Bol synom Ger­ma­nica, ofi­ci­ál­nym menom Gaius. K menu Cali­gula došiel, keď v det­stve bol vo vojen­skom tábore a tam ho nazvali „vojen­ská botička“. Nebol však taký dobrý vládca ako jeho pred­chodca. Vie­dol nákladný cisár­sky dvor, mal bez­o­hľadnú a despo­tickú vládu, nako­niec stra­til morálne zábrany. Jeho pozem­ský život bol ukon­čený, keď ho pre­to­ri­áni zavraždili.

Claudius (vláda 41 – 54 n. l.)

Bol Ger­ma­ni­co­vým mlad­ším bra­tom a záro­veň Cali­gu­lo­vým strý­kom. Jeho vláda je spo­jená hlavne s víťaz­nými vojen­skými ťaže­ni­ami. V roku 43 a 44 bola pri pri­po­jená južná časť Bri­tá­nie, potom Mau­re­tá­nia (dnešné Maroko)… Upev­nil moc v Trá­cii a Malej Ázii, v Palestíne bola vytvo­rená pro­vin­cia Judea. Počas jeho vlády nastáva nárast cisár­skej byro­kra­cie, čo bol sys­tém cisár­skych kan­ce­lárií (pre správu cisár­skeho majetku, vydá­va­nia nari­a­dení a vyba­vo­va­nia žia­dostí). Cez tieto kan­ce­lárie začal narastať význam úrad­ní­kov. Bol pod vply­vom svo­jej man­želky Agrip­piny, ktorá ho don­útila ado­p­to­vať syna Nera zo svojho prvého man­žel­stva, ktorý bol aj určení ako nástupca. Clau­dius zomrel na otravu.

Nero (vláda 54 – 68 n. l.)

Spo­či­atku vlá­dol aj so svo­jím rad­com Luciu­som Anna­e­u­som Sene­com a sená­tom, potom nastala v jeho živote zmena. Začal mať abso­lu­tis­tické sklony, intri­go­val, dal vyko­nať vraždy čle­nov cisár­skeho dvora (dokonca i svo­jej matky), mnohý boli don­útený spáchať samo­vraždu (Seneca). Kon­fiš­ko­val maje­tok pre­na­sle­do­va­ných, hlavne veľ­kostat­ká­rov z čoho mu potom rástlo cisár­ske bohat­stvo. V roku 64 bol veľký požiar v Ríme a z neho bol upo­do­zrie­vaný práve on, no podo­zre­nie sa oto­čilo na kres­ťa­nov (kruté tresty pre nich). Začala sa tak obnova Rímu, cisár­skych palá­cov a preto bolo nutné zvý­šiť dane. V ríši nastal aj nepo­koj – kon­flikt s Partmi v Armén­sku, povsta­nie v Bri­tá­nií, Júdeji a v roku 68 povsta­nie rím­skych légií a potom aj pré­to­ri­a­nov v Ríme. Nero spáchal samo­vraždu a po jeho smrti nastali boje o trón.
Určite by sa dalo o tejto dynastii napí­sať omnoho via­cej infor­má­cií, ale mys­lím, že nato, aby aj ostatní ľudia sa via­cej zozná­mili s touto pro­ble­ma­ti­kou, to stačí. Zis­tia, prečo boli kres­ťa­nia v Ríme za Nera (a potom aj neskôr) pre­na­sle­do­vaní, kto to bol s tým „zvlášt­nym“ menom, alebo aká bola vláda Augusta.

Auto­rem tohoto textu je Gab­riela Rep­ková, stu­dentka let­ního semestru kurzu e‑semestr dějepis.com v roce 2006. Zve­řej­něno se svo­le­ním autora.

© 1997 - 2022, Václav Němec
Všechna práva vyhrazena
Design: StudioSCHNEIDER & Jakub Oubrecht